Krátke dejiny Pivnice Slovenské priezviská v Pivnici Prvý Slováci v Silbaši
Príchod Slovákov do Pivnice Zemepísná poloha Pivnice
Spracoval Ján Guba.
Prvý Slovenský prisťahovalci na Pivnicu

Prvý písomný záznam, v ktorom sa spomína Pivnica ako pustatina pochádza z roku 1650. Bola majetkom Janosa Gombloko Zsolnayho. V roku 1690 bolo povolené nasťahovanie Srbov na tieto priestory komorského majetku. Založili si osadu asi 4 km západne od terajšej. V severozápadnej časti terajšieho chotára v tom období a možno aj skorej jestvovala osada Santovac. Po veľkej epidémii cholery v 30. rokoch 18 storočia osada bola presídlená na dnešnú lokalitu. Pred príchodom Slovákov v Pivnici bolo 168 daňových poplatníkov.

Veľký chotár, ktorý v súčasnosti meria 9995 kj. bol nedostatočne obrobený. Nasťahované srbské obyvateľstvo sa prevažne zaoberalo pastierstvom. Na odporúčanie cisárskej moci vo Viedni, za účelom zaľudnenia prázdnotou zívajúcich oblastí vydaní bol rozkaz, aby sa umožnilo presťahovanie poddaných z oblastí v ktorých ľudnatosť prevyšovala možnosti obživy obyvateľstva. Oznámenie bolo rozhlásené v osadách Vesprímskej a Stolnobelehradskej stolici.

Dozvedeli sa o tom v osadách: Šúr (Öskü) a Čerňa vo Vesprímskej a Veleg, Tordaš, Ďurovo a Baračka v Stolnobelehradskej stolici. Občania týchto osád splnomocnili a vyslali svojich predstaviteľov najprv do Somboru, sídla Báčsko-bodrožskej stolici (župy), aby sa dozvedeli o možnostiach presídlenia na niektoré menej osídlené lokality. Tu sa iba dozvedeli, že musia prosbou požiadať Uhorskú Komorskú Kráľovskú radu v Budíne, ktorá má právomoc rozhodovania o týchto majetkoch.

Na novú cestu sa vydali Pavel Farkaš a Pavel Čuha. Zostavenú prosbu, písanú v latinčine podali 30. júna spomenutej vrchnosti. Už v nasledovný deň, teda 1. júla roku 1790 ich prosba bola schválená a podpisom Antona Orlandiniho na dokumente, potvrdená. Vydaná je a podpísaná Mikulášom Illešom, riadnym notárom Vesprímskej stolice.

Niet záznamov, či to bola radosť alebo smútok. Ich city zaznamenala iba ľúbostná pieseň. Mnohý z občanov spomenutých osád možno ešte pamätali, mladším to určite spomínali, za akých podmienok a koľko krát opúšťali bydliská a sťahovali sa do neznáma. Osadníci týchto malých dediniek pochádzali prevažne zo západného Slovenska. Počas rekatolizácie, ktorá zúrila v tej časti myjavskej pahorkatiny ešte aj počiatkom istého storočia, presťahovali sa do Zadunajska. Po rokoch, teraz už dobrovoľne, hnaní žitia nevôľou, odchádzali na novú, znovu neznámu postať. Tu však zakotvili a pustili hlboké korene.

Je samozrejmosťou, že prvé rodiny prisťahovalcov boli rodiny Čuhovcov a Farkašovcov. Čuhovci tu pretrvali celé storočie. Farkašovcov niet, ani ich nebolo v Pivnici. Nič podivné. Boli to asi horlivý Slováci a presídlením iba vyčkali chvíľu na návrat k svojmu pravému priezvisku. Stali sa Vlčkovci. Boli to iba uhorskými úradmi prekrstený Slováci. Slovenský vlk je v maďarčine farkaš. O tomto nasvedčuje záznam v Matrike zomretých z dňa 10. mája 1841 keď zomrel Pál, Farkaš Palnák fiu vo veku 29 rokov. Teda, syn Pavel Pavla Vlčeka. Rodina Pavla Vlčeka bola početná. Rodinu preslávil Michal Vlček, farbiarsky majster, dopisovateľ Obzoru a iných slovenských novín tej doby. Potomkovia tejto rodiny žijú aj dnes v Pivnici.

Do konca 19 storočia, matrika narodených slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Pivnici obsahuje 83 novorodencov s priezviskom Vlček. V matrike zomretých je 38 týchto rodákov – medzi nimi aj prisťahovalci v roku 1790. Žiaľ, nikde nepíše z ktorej osady vycestovali do Pivnice. Zisťuje sa to z prosby, ktorú zaniesli do Budína, že obe rodiny pochádzajú z Tordašu.

Čuhovcov už dlhé roky v Pivnici niet. Mnohý sa presťahovali do Sriemu a iných osád v okolí. V tejto rodine bolo v Pivnici narodených 165 a do matriky zomretých zapísaných 116 Čuhovcov. Aby ich rozoznávali, rodina jedného Pavla Čuhu si priniesla prímenie Ondodi. V Protokule – kronike Jozefa Kmeťka – Starého je záznam, že na jar roku 1886 v noci o 11 hodini zhoreli tri domi Čuhácké a jeden Klúčikóf, bolo šťastí, že veter fúkal rovno do Kerestúru. Takmer pol roka v búrlivých rokoch 1848 a 1849 veliteľom pevnosti vo Varadíne bol generál major Michal Čuha, žiaľ, na strane uhorského vojska.

Kroniku cirkvi novopivnickej, ktorú údajne písal druhý v poradí farár Pavel Križan (v Pivnici 1807 – 1825) je nezvestná. Po prvej svetovej vojne vyhľadával ju historik Jozef Maliak, ale iba konštatoval, že možno ani nikdy nejestvovala ? Tento výskum je robený na základe elektronického spracovania troch matrík: narodených – sobášených a zomretých do konca 19. storočia. Písané sú v latinčine, maďarčine, niekedy schomolene v oboch rečiach a po niekde sa vyskytuje i slovenčina. V nich sú popísaný aj Nemci, totiž Švábi narodený do roku 1874.

Menovaný historik Jozef Maliak odhadoval, že počet prisťahovalcov v prvom roku vynášal 400 až 450 osôb. Bolo to v rokoch 1790 a 1791. V jeseň roku 1790 prišli prevažne práceschopný muži a ženy, ktorým boli vymerané pozemky. Zo sľúbených 60 sesií dostali iba polovicu, necelých 1000 kj. Na pridelené pozemky zasiali oziminy. Na stavbu príbytkov bolo málo času, uchýlili sa v kolibách, zemuniciach a tu zostali iba najodvážnejší strážiť novú postať. Druhá časť rodín sa vrátila späť do svojich osád, aby vypredali tamojšie zbožie, vyplatili dlhy a až potom vycestovali už známejšou cestou na Pivnicu. Zo sebou prepravili hnuteľnosti – celý majetok sa odhadoval na vtedajších 2000 zlatých. Výstavbu príbytkov a modlitebnice vykonali ponajviac v roku 1791. Zememeračom bol Alexander Dulický z Kuli.

Najviacej údajov z ktorej osady pochádzali prví prisťahovalci do Pivnice sa nachádza v matrike sobášených.

Z dedinky Veleg prišiel Juraj Molnár (Mlynár -?) s manželkou Katarínou. Z istého prostredia prišli Martin Miklovic s manželkou Juditou rodom Petro a synom Jánom. Nasledoval ich Martin Ušiak, spočiatku písaný ako Ušák, manželka Eva r. Podhradská a vyslúžili vojak syn Martin sa v Pivnici zosobášil s Evou Hemelovou, ktorá pochádzala z Tordašu. Z tadiaľ pochádza rodina Štefana Maďara, ktorý prišiel s manželkou Juditou r. Miklovic a dcérou Zuzanou. Rodina Maďarová bola mnohopočetná už v prvé roky na Pivnici, so Štefanom prišli možno bratia Pavel a Ján. Matrika neuvádza mená ich rodičov.

Ďalší prisťahovalci boli z dedinky Tordaš (Tordača, Tordas – pustatina Turaš). Manželia Nikodémovci pricestovali na Pivnicu, ale tu nezanechali potomstvo. Juraj Nikodém je pochovaný na pivnickom cintoríne 22. júla 1830 a manželka Katarína 8. septembra 1840. Rodina Nikodém žila tiež v Bákoni Belej. Rodina Juraja Mocku, maželka Katarína Kostolanská, pricestovali s dcérami Juditou a Evou a synom Jurajom. Judita sa ako najstaršia vydala 6. januára 1805 za Juraja Činčuráka. Mockovci pred oltárom pivnického chrámu si zastali 81 krát k vôli uzavretiu manželstva. Zaujímavosťou je i to, že 56 ročný vdovec Jozef Mocko sa 24. apríla 1892 zosobášil s ďalšou rodáčkou, 40 r. vdovou Zuzanou Mocko. Kubicovci, vtedy zapisovaný ako Krbica: Michal, Pavel, Samuel a Štefan tiež pochádzajú z Tordašu. Pavel bol ženatý s Katarínou Blaško, ktorá pochádzala z Vrboviec. Štefan sa neskoršie presťahoval do Lalite. Štefan Bolehradský zomrel v Pivnici ako 60 ročný 6. apríla 1813. Pochádzal z Tordašu. Spomína sa tu i Ján Bolehradský a ako pastier ošípaných Juraj Bolehradský.

Štefan Junáček bol mlynárom, mal dcéru Katarínu. O manželke niet údajov. Štefan Horvát, niekedy písaný aj Chorvát, s otcom Jánom a hádam aj ostatnou rodinkou prichystali svadobné veselie, keď si pred oltár zastali menovaný Štefan a dievčina Judita Junáček – všetci z Tordašu.

Hemelovci: Ján s manželkou Katarínou r. Čuha – Michal s manželkou Alžbetou r. Brošek a Juraj ženatý s Katarínou r. Machala sa neskoršie spomínajú ako chýrečný uhliari. Určite sa tomuto remeslu naučili pálením duboviny v okolí Tordaša alebo v bákoňských pralesoch. Potomkov tejto rodiny máme aj vo Višnićeve a inde po Srieme. Ján Turčan , pôvodne od niekam z Turca bol mlynárom v Tordaši a svoje povolanie vykonával aj v Pivnici do roku 1828. Martin Tárnoci s manželkou Katarínou r. Valentík a ďalší Ján Tárnoci s manželkou Annou vystrojili svadbu synovi Jánovi a neveste Anne r. Cigánikovej 1. júna 1806 roku. V Tordaši sa spomínajú i priezviská Kalko – Chalko, Poljak – Polák, Hača, ktoré sa spomínajú i v Pivnici.

Čerňa , dnes Bákoničerňa, Bákoni Belá – teraz tiež časť Bákoničerňe (Bakonycsernie) je dedina ležiaca v prastarých lesoch duboviny. Počas 1. svetovej vojny v Bákoni Belej bol internovaný farár Igor Branislav Štefánik. Vo svojich spomienkach spomína rodiny Kalmánovú a Nikodémovú.. Pivnický Kámaňovci sa príchodom na Pivnicu zapisovali ako Kalman. Pôvodne z Myjavy, potom občan Černe bol i Ján Durgala. V matrikách zapisovaný aj ako Ďurgala (Gyurgala).V Pivnici si našiel družku života v Kataríne Čásarovej.


Typický v dom z 19. storočia (Dom rodiny Valentíkovej v Masárykovej ulici)

Pavel Durgala s otcom Martinom mali zástavku v Červenke, boli tam sluhovia a potom pokračovali na Pivnicu. Pavel si našiel manželku v Márii Belanovej. Prišli rôznymi chodníkmi aby rodina tu zotrvala do dnešných dní. Juraj Pecho bol remeselníkom – stolárom. Vtedy takýto majstri najčastejšie zhotovovali pohrebné truhle. Prišiel s otcom Jánom a matkou Katarínou r. Chromá. V Pivnici mal svadbu 22. novembra 1806. Adam Pecho bol údajne poradcom vo Vespríme, ako mladý vdovec prišiel za rodákmi, aby sa tu zosobášil s Alžbetou r. Franka, dcérou učiteľa Mateja Franku zo Silbaša. Za nim z Vesprímu prišiel i Michal Česko, helvétského vierovyznania, nositelia tohto rodu boli zapisovaní aj ako Čiesko. Tu zotrvali, teraz ako veriaci evanjelickej a.v. cirkvi.

Už v spomínaných dokumentoch nenachádza sa zmienka o tom či niekto prišiel z osád: Šúr, Ďurovo a Baračka, ktoré sú na zozname v prosbe o presídlenie, lebo je predpoklad, že mohli tvoriť prvých osadníkov na Pivnici. Pravdaže, toto sú iba domáce archívy, prieskumom v štátnom archíve v Budapešti možno jestvujú písomnosti o odchode slovenského obyvateľstva na Dolnú zem.

Z jestvujúcich dokladov je vidné a treba doložiť, že i z iných osád pochádza dnešné obyvateľstvo Pivnice. Tak z Orosláňu (Oroszlány) prišla rodina Valentíková a Mareková. Menovci týchto rodín žijú aj v iných osadách. Zaujímavosťou je, že Ján Marek s manželkou Juditou r. Pekník (neskoršie zapísaných ako Pecník) vycestovali z Turej Lúky (Slovensko) cez Orosláň do Pivnice a dcéra Alžbeta sa vydala za Pavla Kvandušeka (Kvantušeka) do Kulpínu !

Martin Móric s rodinkou prišiel z Níreďházy (Nyíregyháza), Juraj Varga z Cinkoty a potom zakotvil v Laliti.

Rozvetvená rodina Pintírovcov predtým žila Orošháze. Predkovia dnešných Pintírovcov sú: Juraj Pintír s manželkou Julianou r. Ziman a synom Jurajom (1786-1831), ďalší Juraj Pintír (1753-1814) a Juliana r. Salay a dievkami: Annou, Katarínou a synom Pavlom - Pavel Pintír a Ružena r. Huculová so synom Matejom (1786–1831), ďalší Pavel Pintír a Mária r. Pavlíniová so synom Jánom (1786-?). Priezvisko Pintír iba v Pivnici je takto zapísané. V matrikách bývali zapisovaný aj takto: Pintýr, Pintir, Pinter...

Rodina s priezviskom Herček žila predtým v Kiškéri (Kiskörös), Papová v Apoštágu (Apostág), Pavel Daxner prišiel z Ňáredisakrontu (Nyaregysakront)...

Prieskumom matrík a potom slobodným odhadom o počte členov rodín, ktoré pricestovali v prvých rokoch na Pivnicu z územia Uhorska je asi 220 osôb.

Na vysvetlenie dokladám, že sa v minulosti nepoužíval termín „ako príchod do Pivnice“, ale len z predložkou na. Je to z dôvodu toho, že územie na ktorom nastala osada Pivnica bolo predtým pustatinou.



Prisťahovalci - počiatok matriky narodených, rukopis Andreja Liptaja (matrika 1792. roku )







Výťach z matriky zomretých







Z kroniky Pivnice


Pivnica, 11. január 2010


Príchod Slovákov do Pivnice

Doteraz najvierohodnejši doklad o prichode prvých Slovákov do Pivnice a o ich pôvodnej vlasti je práca Jozefa Maliaka Zabudnuté slovenské osady v Stolnobelehradskej a Vesprémskej stolici v Zadunajsku. Presné správy podávaju aj pivnicke matriky a niektoré rodinné kroniky.

Kedysi Pivnica bola majetkom kraľovskej komory, Srbi tam žili od roku 1690 , ale zostalo ešte veľa neobrobenej pôdy a podľa cisárskeho nariadenia roku 1790 táto pôda sa mala obrobiť a na to mali priviesť nových osadníkov.

1. júla 1790 roku sa predpoklada že prve slovenske evanjelicke rodini prichadzaju z Nitrianskej , Trenčiarskej a Stolnobelehradskej stolice.

Heterogénnosť pôvodu dnešného pivnického obyvateľstva sa nam názornejšie predstavi, keď si pripomenieme niekoľko údajov, ktoré o pôvode jednotlivých pivnických rodin hovori že z Myjavy prišli rodiny Valašek, Durgala, Valihora, Bednar, Hrnčar, Dinga; zo Sobotišťa rodina Kubinec ; zo Hlbokého rodina Čobrda , z Lubinký rodina Slávik atď.

Ak sledujeme pivnicke cirkevné zapisnice a matriky, zistíme, že počet obyvateľstva v prvých desaťročiach náhle vzrástol. V niektorých rokoch bola stagnácia, potom zasa náhly vzostup. Tak napriklad cirkev roku 1796 mala asi 500 členov, roku 1807 už 1081 členov, roku 1818 už 1357 članov.

Uradné štatistiky sa začali viesť len od poslednej štvrtiny 19. storočia. V 19. storoči do Pivnice prichádzali aj obyvatelia báčskych osád a neskoršie, najmä na prelome 19. a 20. storočia, začala sa vo väčšom počte aj emigrácia Pivnice. Veľa rodin odišlo do západného Sriemu ; Iloku, Neštinu, Ľuby, Erdevíku, Šídu atď. Pričinou vysťahovalectva boli predovšetkým hospodárske pomery. V južnej Báčke sa v tom čase začal prejavovať nedostatok pôdy a prebytok obyvateľstva. V Srieme bolo pôdy na obrábanie dosť a bola lacnejšia ako v Báčke.

Prve sčitanie uskotočnené v juhoslovanskom štate r. 1921 uvádza, že v Pivnici vtedy bolo 3702 Slovakov.

Podľa sčitania z roku 1953 bolo v Pivnici 1590 domácností a 5653 obyvateľov, z toho Slovákov 4176, Srbov 1359, ostatných narodností 117. V tomto roku počet obyvateľstva bol najväčši podľa uvedených údajov.



PIVŃICKÍ ŠUŠTERÁCI S DOMU NAJSTARŠÉHO

Rozvetvená rodina Šusterová má pôvod v osade Šurany, na Slovensku. Otec rodiny, Štefan Šuster bol vyučený za obuvníka a pracoval aj ako učiteľ. Narodený na Horniakoch 1734 roku, zomrel v Pivnici, kde je i pochovaný 25. októbra 1810. S manželkou Máriou r. Palotay mal 3 synov: Štefana (1775 – 1789 v Kysáči), Jána (1776 – 27.9.1846 Pivnica) a Juraja (1780 – 19.2.1848 Pivnica). Po smrti manželky Márie Palotay, oženil sa so Zuzanou r. Privizer. Mali ďalších dvoch synov: Ondreja (1785 – 26.10.1846 Pivnica) a Pavla (1788 – 18.11.1861 Pivnica). Po niekoľko ročnom pobyte v Kysáči rodina sa v roku 1793 presťahovala na Pivňicu.

V Pivnici dostali pozemok na stavbu príbytku a obrábacie plochy. Veľká rodina potrebovala značné pozemky pre živobytie. Tiež viacej pozemkov v dedine pre stavby domov. Ako synovia dorastali, tak si zakladali svoje rodiny a budovali príbytky.

Ondrej Šuster sa 6.1.1805 oženil so Alžbetou r. Pap v Kysači . Alžbeta bola dcéra Štefana Papa a Zuzany r. Vargovej. V požehnanom manželstve mali syna Jána a dcéry: Alžbetu, Zuzana, Julianu a Katarínu. Je pravdepodobné že bývali v skromnom domčeku, ktorý dostal poradové číslo 457 . Po vydaji dievky opúšťali rodičovský dom, odchádzali do príbytkov svojich manželov. Bezdomovci, ktorých bolo v tej dobe mnoho boli želiarmi u majetnejších občanov. Synovia boli dedičmi rodičovského domu a značnej časti pozemkov. Ján Šuster sa oženil 23. 10. 1826 s rovesníčkou Katarínou r. Tót . Manželstvo mali šťastné – na potomstvo bohaté. Zuzana sa narodila 7.8.1828 – Mária 29. 10. 1831. Po dvoch dievkach na rad prišli synovia: Ondrej 18.10. 1834 a Ján 20. 4 1837. Potom znovu nasledovali dievky: Eva 1.11.1839 a Alžbeta 14. 3. 1842. Radosť v rodine nasledovala 28. 9. 1844. V ten deň matka Katarína a otec Ján do náručia prijali trojičky. Juditu (zomrela 1. 12. 1844), Katarínu (zomr. 2. 10. 1844) a Julianu. Boli to prvé trojičky zaznamenané v matrike narodených! Juliana dožila 44 rokov a bola vydatá za Michalom Kadlíkom. Alžbeta bola manželkou Juraja Klúčika, pre ostatné dievky niet údajov .

Na grunte zostali rodičia Ján a Katarína Šusterový so synmi Ondrejom a Jánom. Ondrej sa oženil 16. 2. 1852 so Zuzanou r. Kubinec . Ján o štyri roky neskoršie: 3.1.1856 uzavrel manželstvo so Zuzanou r. Čobrda.

Pre rozrastajúcu sa rodinu znamenitý je rok 1854. V tom roku na grunte veľkosti járášského jutra – 12 kvadrátních sách, namiesto starej chalupy vystavali nový rodinný dom. Na tú dobu veľmi parádny. Pod jenu strechu boli: preňá chiža, pitvor, zaňá chiža, komora a maštal. Šecko to bolo spojené dĺhým gongom. Pitvor mal otvorení komín a v každéj chiži bola pec. Múre nabíjali z bílej zemi. Paláš je vikluvaní šecek. V chižách a pitvore je spodek zemoví, každú sobotu bol líčení s vápnom. Keť sa zafúlala v zíme pec, lebo sa o ňu opírali, abi si chrbti zohráli, tak zalíčeli aj pec. Dom ból hneť pokrití sčrepom – takým jak čo je aj teras. Šťít vimuruvali stihli. Na ňem sa dva obločki. Vedla ňích s venkajšej strani boli namaluvaní, virobení sgipsu anjeli, jakošto strážcové domu. Celkom hore boli namaluvané slňečné hoďini. Tedi ból celí dom ohraďení ze živím plotom, kerí ból pichlaví. Aj spretku ból živí plot. To bolo preto, abi psi móhli v noci behať okolo domu, lebo tedi sa vela kradlo a dom ból prví steho kraju ďeďini. V maštali bolo dosť mesta za statek a koňe. Za dvanásť kusú statku. Tam bola aj visácá postel, hore za dveráma. Na ňéj spával sluha. Keť ňemali sluhu, tak tam spal uš dospelí sin. Keť sa ožeňel a že ňebolo dosť mesta v chižách, tak mladí tam spávali... Tak sme si po pivnickí zaspomínali na zašlé časy s terajším jeho majiteľom – Michalom Šusterom.

Osobne sa pamätám na dom ešte z detstva. Tadiaľ som chodieval k starým rodičom. Tam som aj odrastal. Z druhej strany ulice je cintorín. Tam je od počiatku – totiž od príchodu Slovákov. V minulosti bolo zvykom, že pohrebný sprievod chodieval okolo kosťela, takže každý nebožtík bol odprevadený na posledný odpočinok chodníkom pred domom Šušterovím, alebo s naprotivnej strani Milcovím. Cezpoľným hosťom, keď hľadali tieto dve rodiny, tak najjednoduchšie vysvetlili: Šuster alebo Milec pri cinteri.

Pre zaujímavosť treba spomenúť, že túto časť osady starší poznajú aj ako prňávor – a ňékerí mu poveďá aj pi...vec, kerí tu počína a smeruje do poslednej ulički.


Šusterov dom postavený v roku 1854, dnes najstarší dom v Pivnici

V tom roku, 1854 v novopostavenom príbytku bývali: Ján Šuster s manželkou Katarínou, syn Ondrej s manželkou Zuzanou a ešte mládenec Ján. Je isté, že dcéry – sestry a zaťovia či švagrovia boli nápomocný počas stavby domu. Nielen oni, ale aj značná časť rodiny, susedovci a iní móbári.

Ondrej a Zuzana vychovali šesť detí. Prvorodení syn Ján uzrel svetlo 2.11.1854. Bol rovesníkom domu. Potom nasledovali dievčatá: Eva (1857), Katarína (1860), Zuzana (1863) a Juliana (1867). Poslední v poradí bol syn Ondrej narodení 18. apríla 1871. Je kuriozitou, že si Ján vyhľadal mladuchu v Laliti, Alžbetu Žabkovú. Sobáš mali v Laliti v roku 1878. Ondrej sa oženil ako 18 ročný s dvadsať ročnou vdovou po zosnulom Jánovi Šonkolovi – Julianou Žabkovou pôvodu z Lalite! Boli to sestry? Pravdepodobne áno. Veď dom rodiny Šonkolovej stál iba o niekoľko domov bližšie ku kostolu. Juliana so sebou priviedla malú Julku z prvého manželstva.

Počas sceľovania pozemkov v prvých rokoch 20 st. celá osada bola znovu premeraná a urobení bol grunbuch. Domy dostali nové poradové čísla. Šušteráci pri cinteri dostáli nové číslo domu 736. Ľahko je prepočítať, že pribudlo 279 domov po dom Šušterof pri cinteri.

Ján a Alžbeta vychovali štyri dcéry. Potomstvo po meči vyschlo. Ondrej a Juliana mali plodnejšie manželstvo. Prvorodená bola Karolína (1891 – 1946), potom nasledovali: Ondrej, Štefan a Zuzana, ktorý poumierali v útlom veku. Rodokmeň po meči pokračoval, keď na narodil Ondrej 1903 -1968 a potom aj Michal 1905 – 1991.

Ondrej mal ďalšieho Ondreja, ktorý sa oženil s Katarínou r. Imrek Mali syna Ondreja (1926- 1992). Svojmu synu dali tiež meno Ondrej. Tento sa oženil s Annou r. Pap a pribudol ďalší a zatiaľ posledný Ondrej v tejto rodine.

Hospodársky rozvoj osady, nové spoločenské pomery a spôsob života vplývali na rodinné vzťahy. Majetky sa štiepali na dedičov už za života rodičov. Na istom pozemku, v humne keré bolo dosť veliké aš do druhej ulici, Ondrej a Katarína si postavil nový dom. Bolo to v roku 1936. Celých 82 rokov táto rodina sa rozrastala v istom obydlí. Tento dom dostal nove poradové číslo: 1087. Stojí na uhle terajších ulíc: Hviezdoslavovej a Jánošíkovej. Najmladší Ondrej v týchto dňoch starorodičovský dom zbúral, aby na istom mieste postavil nový – moderný rodinný domec. .

Mladší Michal zotrval na grunte aš do smrti. Dom trošku zmodernizuval: medzi prvíma zavédél eletriku, prestaval múrik v gongu, kerí dotedi chráňel prístup hiďiňe a statku. Dal vimuruvať štorec, zatvorel velkí komín... Potom svoju dedovizeň podelil tak, že synovi Michalovi (1936-1976) dal pozemok pred svojim domom na stavbu rodinného domu pre jeho syna Michala. Poradové číslovanie zo 40 rokov min. storočia zaradilo už takmer storočný dom o 254 čísla ďalej – na 990. Posledný Michal z tejto časti rodiny opatruje a snaží sa zachovať ho v pôvodnom stave. Počas zimného obdobia poslúži na uskladnenie zemiakov, zeleniny – veď hrubé múry zabránia vymŕzaniu, prírodná vlaha udržuje sviežosť až do príchodu novej úrody...

Súpis domov z roka 1854 zaznamenal spolu deväť domov rodiny Šusterovej. V dokumente sa uvádza, že osem domov bolo postavené na pozemkoch, ktoré aj skorej patrili tejto rodine. Jeden dom – pozemok získal kúpou od Brestovački Miju Pavel Šuster s manželkou Zuzanou Rohoniovou. Pol storočia neskoršie, podľa súpisu z roka 1904 Šusterovci obývali spolu 22 domov.

Čoskoro bude 220 rokov od príchodu prvých slovenských rodín na Pivňicu. Akurát je 215 rokov od príchodu Šusterovcov do Pivnice. Ich dom najstarší čupí na okraji ďeďini, alebo už celkom v prosrétku? Veď na druhej strane ulice odpočívajú početnejší kedysi občania Pivnice a medzi nimi mnohý z rozvetvenej rodiny potomkov Štefana Šustera a Márie Palotay čiže Zuzany Privizerovej. A všetci sú jedna velikánska rodina. Bodaj bi sa jedného bílého dňa stretli a svój dom najstarší vihláseli na národnú – kultúrnú památku. V tem jím osobne doprajem... ďeďinské porozumeňí.

Pivnica, 8. 6. 2008